Štockholm syndróm

Keď už nášmu  šoférovi došli nápady, čo všetko by ešte mohol ofrflať, pravdepodobne sme ho omrzeli. Vyložil nás.  V pološere a hmle nebolo vonku vidno nič, len pár pouličných svetiel, tak sme na predmestí Orebra so zlepenými očami postavili v nejakom príkrom lesíku stan, že dospíme.

Pokus omyl. Krásne slnečné ráno nám skazilo zistenie, že sa nachádzame pri osamotenom motoreste mimo hlavnej cesty, a že do Orebra je to ešte diaľka. Jedinou šancou bolo strčiť sa jednému z dvoch kamiónov pristavených na parkovisku do kabíny a dúfať, že šofér pôjde naším smerom a nedisponuje dvojhlavňovou brokovnicou. Tak sa Peťo pobral k nim a ja som s nádejou stopoval na ceste, ktorou za 10 minút analýzy našej situácie neprešla ani trojkolka.  

Po chvíli sa ale zjavil biely mohutný americký kabriolet a v ňom holohlavý týpek s pustenou „badass“ hudbou. Stopol som ho,- lepšie povedané,  postavil som sa mu do cesty s pokorným výrazom, že či nás nevezme. Druhé Vianoce. Peťo sa k nám rozbehol s predvolebným úsmevom Róberta Fica, a už sme išli.

Dobrá rada - s pokornou tvárou sa na vás na cestách nalepí veľa šťastia. To praktizoval Peťo pri každom menení peňazí, pri ktorom stále obišiel vďačne bez akejkoľvek taxy. A fajnové historické Orebro nebolo žiadnou výnimkou. Ešte v ten istý deň nás po krajniciach vítali nápisy Welcome to capital of Scandinavia - Štockholm stopom. Ten nás ale 2x prívetivo neprivítal.

Asi mesiac pred tripom mi chlapík z couchsurfingu napísal, že leto nakoniec trávi v Japonsku, tak sme ostali verní stanu. Nakúpili sme v štvrti na predmestí, kde bola hojne prítomná koncentrácia špiny/bezdomovcov/feťákov/Rómov, ktorí každému normálnejšie vyzerajúcemu človeku štrngali so svojím plastovým téglikom pod nosom. Aspoň tu už nepýtali 6 eur za trojdecovú plechovku, tak sme si „dopriali“. Ale prohibícia nepustí, a 2.8% nápis na plechovke neevokoval nič dobré.

 Spravili sme teda prieskum blízkych lesíkov a hľadali flek, kde by sme mohli skryť stan a užiť si chilli/česnek a pivovú vodu. V tom prvom, ktorý má doteraz krycie meno, „na ľavo od cesty“, to bolo zle. Zle, zle, zle. Bodrel, špina, práčky (doslova). A keďže homelesacké feng šuej na nás veľmi dojem neurobilo, pobrali sme sa do toho druhého. Tam to bolo lepšie.  Zložili sme sa a so zapadajúcim slnkom začali variť, okolitým lesom odstrihnutí od zvyšku predmestia. To sme ešte netušili, ako to dopadne.

Romantický západ slnka (niečo pred polnocou) mi skazilo Peťove hundranie, že má strašne zlý pocit, že máme ísť preč, že niečo počul a blablabla. Tak som mu nakládol, že si to určite vsugeroval, je schizofrenik a iba zbytočne striehne. Hrozne sa mi už nechcelo ísť preč a hľadať nový flek, zaspával som postojačky a navyše sme fakticky nemali šajnu kde vlastne sme. To bola starosť, čo sa spravidla nechávala na nasledujúci deň. Potom som ale už aj ja (s neuveriteľnou nevôľou) zachytil, ako dole pod nami niekto niečo hovorí. Tak si vravíme že okey, však na ten hlas zakričíme že kto je, čo je. Bez reakcie. A to už začalo byť čudné, Peťo chodil ako sfetovaný od nervov a mňa už tiež všetko hrdinstvo prešlo. Chvíľkový boj lenivosti a zdravého rozumu, keď v tom sa zrazu dole v lese niekto alebo niečo rozbehlo,- tak vyhral inštinkt. Ako splašené kone sme trielili s polozbaleným stanom preč.

Profesionálna hororová scéna. Les, bordel, pokerované rozbité lavičky, blikajúce lampy, tma a dve vydesené slovenské trdlá utekajúce, nikto doteraz našťastie nevie pred čím. Ale nakoniec to dopadlo v pohode. Vybalili sme sa medzi bytovkami pri nejakom svetle a ráno sme zistili že sme na detskom ihrisku. Už priam klasika.

Trošku sme teda na druhý deň poobjavovali Štockholm, a čo vám o ňom poviem je, že je veľmi pekný, preľudnený a sakra drahý. Uzulinké uličky poskytujú maximálne vyžitie milovníkom architektúry a histórie, a nickname Benátky severu si mesto určite zaslúži. Trošku naprd je ale prítomnosť silnej rómskej komunity všade v uliciach, ktorej jedinou prácou je celý deň chodiť od človeka k človeku a žobrať. No a jasné, že keby ste do toho špinavého dvojdecového téglika hodili čo i len pekný pohľad, tak vám už pokoj nedajú. Ale to sme možno len my mali na nich také šťastie, lebo za jeden deň sme mohli navštíviť zo Štockholmu tak možno stotinu.  

Do odletu sme ešte mali pár dní a žiadny plán. Keďže nás bolela už iba myšlienka na ďalšiu porciu chilli a česneku, zásobili sme sa špagetami a omáčkami a vyrazili sme. Voľba padla na Tyrestu, jeden z mála švédskych národných parkov, o ktorom sme tradične dokopy nič nevedeli.

Stopom a ešte hodný kus pešo sme prišli na miesto za pomoci Paliho brutal mega hi-tech extra spoľahlivého GPSska ktoré fungovalo asi každý piaty-krát, čo sme ho nutne potrebovali. Ale ocitli sme sa v rozprávke. Pár drevených budov, skoro žiadny človek a príroda everywhere.

Štartovali sme v druhý deň ráno a zarazilo nás, ako vyzerala úprava švédskych turistických chodníkov. Tam kde bola premočená pôda mali postavené vysunuté drevené chodníky, a kde bol nerovný terén rovno schody. To aj napriek faktu, že sme za celý deň narazili len na niekoľko ľudí. Okolie bolo ako zo scén pána prsteňov a počasie parádne. Tak sme samozrejme na nič nečakali a do prvého jazera sme sa obaja hodili fully-naked.

Tak si plávam a nikomu nič nerobím, keď som zrazu na hladine predo mnou zaregistroval pohyb a dostal instantný šok. Okamžite sa mi vynorili všetky spomienky na kataklizmické filmy o anakonde, ako had žerie človeka zaživa a tak. Tento mohol mať síce tak 2 metre aj s topánkami, ale aj tak to nie je nič príjemné. Whatever. Potom čo som sa pochválil so zážitkom sa Peťo diplomaticky vyjadril: „To do tej vody už ani bohovi nejdem“..

V druhé ráno sme sa vybrali na úplný koniec parku. Nálada sa neskazila, len počasie. Staručká bábuška v polorozpadnutých prístavných potravinách nám len tak na margo veselo oznámila, že na pobrežie sa rúti cyklón. Dažďa sme už mali naozaj dosť, tak sme trielili ako nikdy. Na druhú stranu cez park sme prešli doslova s búrkou za prdelou. A keď sme dorazili na začiatok parku k turistickému centru, obloha sa akoby schválne vyjasnila. Tak sme rozložili veci a začali rozmýšľať, že čo na večeru, lebo špagiet ešte síce bolo, ale omáčky došli. Peťo vytiahol z ruksaku chilli a česnek, ale mňa chytali kŕče už len z pohľadu nato, tak som vzal malinovú marmeládu čo nám predala babička z pobrežia a uvaril špagety. Aj takto vznikajú delikatesy. Petríkov pohľad na fotke hovorí za všetko.

 Za tmy nás z driemot prebral rev motora štvorkolky a krik. Ranger v čiernom s výrazom Silvestra Stalonea z Expandebles  na nás kričal, že tu absolútne nesmieme stanovať, načo sme ho chlácholili tým, že v centre nám povedali opak. Hundral ešte veľa a povedal, že máme šťastie, a že on je jeden z tých „good ones“ . Nakoniec nás síce nevyhodil, ale povedal, že zajtra pred svitaním sa máme zbaliť a ísť preč. To bola pre nás informácia rovnajúca sa trestu smrti, lebo nás od svalovky bolel každý centimeter štvorcový zadku, a naozaj sme sa chceli vyspať.

Budík zazvonil o pol šiestej a spustil lavínu najbrutálnejších nadávok rinúcich sa z útrob Peťovho spacáku. To bolo tak vždy. Nahádzali sme veci do ruksakov, stan len tak do rúk a prešli sme asi o pol kilometer ďalej na akúsi čistinku, kde sme sa hodili na zem a zaspali ako zarezaní. Od tej únavy sme asi úplne osprosteli, samozrejme nás o 2 hodiny zobudil druhý ranger, čo to má znamenať, že je tu zákaz. Ale bol veľmi ústretový, však aby aj nie, keď videl, ako sme vyzerali.

 Cesta na letisko trvala 2 dni. S „pomocou“ Paliho GPSka sme väčšinou len hádali, ktorým smerom máme stopovať. Bývanie bolo exkluzívne ako vždy, na poli pri mestečku Sodertalje a potom na istotu, asi 2 kilometre v lese pred letiskom. Na jedného stopnutého chlapíka si spomínam, pýtal sa, koľko nás vyšiel trip z Osla do Štokholmu. Potom ako sa dozvedel, že sme to spravili za menej ako 100 eur sa smial celou cestou. On vraj raz šiel takto autobusom, prespal 2x v hoteli a stravoval sa v reštikách, no a vyšlo ho to na 2500 dolárov. Z toho sme sa zas smiali my, asi preto nás vyložil kdesi na polceste, ale nech.

V Budapešti sa treba silno psychicky pripraviť na fakt absolútnej neznalosti angličtiny zo strany zamestnancov stanice. Nevraviac o tom, že cesta z letiska na hlavnú stanicu si vyžaduje podstúpiť jednu trasu autobusom a 2x prestup v metre. Ale bolo to v pohode. Domov sme odchádzali o deviatej, fascinovaní tmou, na čo som si ešte dlho musel zvykať.

Ahoj Slovensko.